Pokecík

 Keď som mala 5 a pol roka, vypýtala som si od Ježiška Barbie princeznú. Ježiško mi ju priniesol. Zistila som, že má pod šatami nejaký lístok, a tak som ho vytiahla. Bolo tam napísané: Odbije dvanásť a my zaútočíme na tvoju hlavu. Nechápala som, čo to znamená, keďže som bola taká malá. Mama skoro omdlela, keď to videla a otec sa nervózne pozeral na papierik a stále si to čítal znovu a znovu. Z kuchyne sa ozval buchot. Šli sme sa tam pozrieť, a našla som tam svoju Barbie ako leží na zemi. Povedala som, že to kvôli mne, lebo bola na kraji. Mama s otcom išli do obyvky, a vyzeralo to tak, že sa o niečom radili. Na druhý deň, keď som sa ráno zobudila, svoju Barbie ani rodičov som nenašla. Tak som si vybrala zo svojej malej chladničky mlieko a urobila som si do mini pohárika kakao. Mama s otcom prišli domov asi o 12:00. Mama si stále niečo skrývala za chrbtom, a odniesla to do spálne. Ja som chcela vedieť, čo to je, a tak som šla do spálne. Celú som prehľadala, aj najvyššiu poličku v skrini. Ale nikde nič. Potom som si spomenula: mama mi vždy dala nejakú indíciu, keď som niečo hľadala. Tak som šla za ňou a ona povedala iba: ď. V dome sme mali na ď iba jednú izbu: detskú. Išla som tam, a čo nevidím! Na stole mi sedela bábika, kývala nohami a otáčala hlavu! Jej úsmev sa jej rozťahoval, dobre, že nie po celej tvári! Bola taká krásna! Vtedy sa mi páčila. Teraz už nehýbe hlavou, a keďchcem aby sa jej na stole hojdali nohy ako vtedy, musím ich rozhojdať sama. Ale má pre mňa veľkú hodnotu.

                                                                               Romana Bedurinová